Chcela by som sa s vami podeliť o zážitok zo stretnutia kresťanských koučov na seminári v Mariánke. Už prvý kontakt s účastníkmi seminára bol príjemný, aj keď nie každý každého poznal, dokázali sme vykročiť a predstaviť sa, príp. sa na seba usmiať. Postupne sme sa začali spolu rozprávať. Dobrý rapport bolo možné pozorovať všade, páčila sa mi najmä atmosféra v jedálni, kde sme sa stretávali všetci pravidelne na raňajky, obed a večeru. Nedalo sa mi nevšimnúť si ako medzi sebou komunikujeme. Keď bola pri stole príjemná atmosféra, v komunikácii prevažovalo oslovovanie po mene (mali sme kartičky), „ja forma“, neprerušované a pritom zúčastnené počúvanie toho, kto práve hovoril, záujem o druhého vyjadrený očným kontaktom, príp. úsmevom. Sama na sebe som pociťovala z takého rozhovoru radosť a cítila som sa prijímaná taká aká som. Tiež som si všimla, že akonáhle niekto z prísediacich zareagoval na hovoriaceho resp. na obsah toho, čo povedal, atmosféra „stuhla“. Oči toho, na ktorého obsah niekto zareagoval hodnotením sa zvyčajne sklopili a v komunikácii sa stiahol. Mne sa takýto prešľap samozrejme tiež podaril, uvedomila som si to až „ex post“. Zaujalo ma to tak veľmi, že som si začala viac všímať ako komunikovali s účastníkmi seminára a prednášajúcimi naši „učitelia“ Marián Kubeš a Katka Baginová. Otázky, ktoré kládli prísediacim boli vyjadrené so záujmom a z ich strany vypočuté bez prerušenia. Občas v komunikácii prejavili aj „uznanie“. Ich prístup by som vyhodnotila ako bezpečný a nežný.
Moja otázka je:
Čo patrí do povinnej výbavy kresťanského kouča v bežnom živote, teda mimo koučovanie?