Kazateľ a kouč! Majú títo niečo spoločné?

Miriam Němcová, kresťanský kouč

 

Čo je toto za otázku? Veď predsa prvou „poučkou“, ktorú sme si na výcviku koučingu osvojili bolo, že kouč je ten, čo sa pýta a nie ten, čo „káže“, radí a hovorí ako na to…

Keď som sa zoznamovala so spiritualitou sv. Dominika, zakladateľa rehole kazateľov, prekvapilo ma, koľko paralel s koučingom som v jeho premýšľaní našla.

Najskôr ma zaujal príbeh o tom, ako a kde sa zrodila jeho rehoľa. Stalo sa to počas rozhovoru. Mohli by sme povedať, že počas premieňajúceho rozhovoru. A kde? Možno by ste to neuhádli. V hostinci! Áno, po našom: „v krčme“!

Mannes S. Marušák to popisuje takto: „Keď Dominik dorazil do hostinca, stretol hostinského, ktorý zastával bludné učenie albigéncov. Začali spolu hovoriť a strávili celú noc v rozhovore o svojej viere a svojich príbehoch, ich spoločných bodoch a rozdieloch. V tú noc sa jeden od druhého veľa naučili. Sv. Dominik, živený plodmi svojej kontemplácie si začal uvedomovať dobrotu hostinského. Bola to premena oboch: hostinského, ktorý sa vrátil k plnosti viery v Ježiša Krista a do Cirkvi; i Dominika, ktorý sa už nevrátil k pokojnému životu rehoľného kanonika v Osme, ale zmenený týmto stretnutím sa zapojil do poslania kázať.

Postupne sa začal rodiť spôsob kázania rehole, charakterizovaný hľadaním pravdy, dialógom, dôverou v rozum, pozornosťou voči každému jednotlivcovi, nádejou na dosiahnutie jednoty, podporou slobody“ [i]

Rehoľa sa teda „zrodila za stolom v hostinci počas večere, kde sa okrem jedla podávalo prijatie, viera, milosrdenstvo a pravda[ii].

Mohli by sme povedať, že kázeň bola u  Dominika nástrojom tak, ako pre nás koučov otázka alebo koučovacia technika, ktorú ponúkame koučovanému. Ako tá povestná „špička ľadovca“, ktorú vidno nad povrchom hladiny. To však, čo je pod povrchom, je to, čo je podstatné v kázaní rovnako ako v koučingu. A síce:

– Dôvera v Boha, jeho povolanie do tejto služby a uistenie, že nie sme nechaní sami na seba: „Kazateľ necháva vo svojich slovách zaznieť Slovo. Slovo, ktoré nie je jeho, ale toho, ktorý ho poslal.[iii]

– Hlboká láska k človeku, pretože: „prvé slovo kazateľa nevychádza z jeho úst, ale z jeho srdca. Ľudia musia v kazateľovi rozpoznať lásku, ktorá predchádza jeho slová.“[iv] Prvú otázku kouča predchádza modlitba za koučovaného, pohľad na neho nie ako na toho, kto „má problém“, alebo ešte horšie: „je problém“, ale ako na milované Božie dieťa, ako na brata, ako na toho, kto „má riešenie“, aj keď ho ešte nevidí.

– Objavovanie samotného človeka (nie len jeho príbehu) a poctivé hľadanie pravdy. Pravdy, ktorá je liekom pre naše srdce. Lebo: „veľa bolesti prichádza do srdca, pretože nesprávne vidíme. Naše videnie je hriechom skreslené a do nášho srdca sú podsúvané mnohé klamstvá[v].“

– Dominik svojich bratov učil, že dialóg neznamená len sa spolu rozprávať, ale dovoliť aj vlastnú premenu. Tak to vnímame ako kouči aj počas koučovacieho rozhovoru. Nemení sa len koučovaný. Každým jedným rozhovorom sa mení aj kouč.

– Dominikova spiritualita sa rodila z pozorného načúvania (ako sme to videli u hostinského), pretože vedel, že: „Božie kráľovstvo prichádza cez počúvajúce srdce.“[vi] Zdá sa teda, že tak ako kouči by sa bez počúvajúceho srdca nemali čo pýtať, dominikáni by nemali čo kázať.

Rovnako koučing ako kázanie si teda kladú za cieľ najmä: „obnoviť chuť v srdci človeka pre nové dobrodružstvo objavovania tajomstva Boha, ktorý nás pozýva k priateľstvu.“[vii][1]

 

[i] Mannes S. Marušák, Obuj si sandále, Vydavateľstvo Dominikáni, Zvolen v roku 2017, str. 66

[ii] Mannes S. Marušák, tamtiež, str. 167

[iii] Mannes S. Marušák, tamtiež, str. 74

[iv] Mannes S. Marušák, tamtiež, str. 215

[v] Mannes S. Marušák, tamtiež, str. 288

[vi] Mannes S. Marušák, tamtiež, str. 42

[vii] Mannes S. Marušák, tamtiež, str. 228

foto kredit: scancode productions on unsplush