Kouč – večný študent

Katka Bujnová, kresťanský kouč

Človek sa učí celý život – známa veta platná pre každého. Lebo či chceme či nie, každý deň sa učíme nové veci: o tom ako funguje svet okolo nás, o človeku vedľa mňa, ale hlavne o sebe samom. Učíme sa na chybách svojich a tí múdrejší aj na chybách iných.

Študentské roky mám už dávno za sebou. Po skončení strednej školy som nastúpila do práce a na vysokú ma to nikdy neťahalo. No Boh mal iné plány a po 4 rokoch som nastúpila na diaľkové štúdium na vysokej škole. Bola to tiež škola života – sama v novom meste, ďaleko od rodiny, nové začiatky. Školu som úspešne ukončila, vydala sa, prišli deti a myslela som si, že morenie sa nad knihami mám úspešne za sebou. Už len spokojne žiť, občas oprášiť vedomosti a na čo-to si spomenúť pri školských úlohách s deťmi.

Ale… Pán si povedal, že predsa len sa nám bude lepšie žiť, keď nezaspíme na vavrínoch a nazrieme troška hlbšie do niektorých vecí, dôležitých pre manželský život a vďaka ktorým sa nám podarí vybudovať pevnejší vzťah. A tak prišla intenzívna spolupráca s pánom farárom pri príprave snúbencov. Okrem vlastnej skúsenosti je potrebné mať aj širšie vedomosti o preberaných témach, niektoré veci je potrebné stále aktualizovať, takže znova: prednášky a samovzdelávanie.

Nakoniec to spätne hodnotím ako veľmi dobrú vec, pretože sa nám vďaka tomu darí mať lepší a krajší manželský vzťah ako by to bolo bez týchto poznatkov. A keďže si ich pravidelne skoro každý mesiac verejne opakujeme pred snúbencami (teda až do pandémie tomu tak bolo), máme ich stále na pamäti a pomáha nám to bez veľkých zranení prekonať občasnú krízu či napätie… Fajn, tak teraz bude stačiť občas si niečo zaujímavé k problematike prečítať: nejaký zaujímavý článok, novú štatistiku atď. Ale…

Po rokoch vypočul Pán moje túžby a prišla zmena zamestnania a s ňou znova vzdelávanie. Táto moja nová práca ma priviedla aj ku koučingu. Musím sa priznať, že na začiatku som mala pocit, že buď ja počujem úplne niečo iné, alebo dotyční nerozprávajú mojou rečou. Treba povedať, že škola koučingu sa nepodobala na žiadnu školu, ktorú som dovtedy poznala. Žijem so sebou už nejaké desiatky rokov, ale až teraz, vďaka koučingu, som spoznala, koľko toho ešte neviem (počúvať, pýtať sa…) a začala sa „učiť“ o sebe viac, o dôvodoch môjho správania sa, o tom, prečo prežívam veci tak, ako ich prežívam a prečo sa mi nedarí niektoré veci zmeniť aj keď to veľmi chcem.

Do školy koučingu som išla s hmlistou predstavou, že mi nejako pomôže v práci s klientmi. A ona mi dala oveľa viac: pomáha mi samej sebe porozumieť, oslobodiť sa z tých neviditeľných povrazov, ktoré mi bránia prekročiť istú hranicu a dáva možnosť naučiť sa žiť inak. Pomenovanie „Premieňajúci rozhovor“ je úplne presné i keď niektoré premeny nejdú tak rýchlo ako mávnutím čarovného prútika a človek sa pri nich poriadne zapotí – telom, dušou i očami.

Ďalšia dôležitá vec, ktorú koučing učí, je vedieť počúvať, počúvať, počúvať – očami, ušami aj srdcom. Byť pri tom, kto hovorí a byť s ním celou svojou bytosťou. O to sa snažím pri každom koučovacom rozhovore, ale ešte to zaberie nejaký čas, kým to budem vedieť na 100% . No čo je „horšie“, ja sa to počúvanie musím a chcem naučiť pri každom rozhovore (hlavne doma ). Pojem „byť koučom“ začínam chápať ako povolanie a povolanie je úplne niečo iné ako zamestnanie. Napr. byť stavbárom je zamestnanie – keď má po šichte a ide okolo nejakej stavby, vôbec ho to nemusí zaujímať, nevysúka si rukávy a nejde hneď voziť tehly. To, že je stavbárom, ho nezaväzuje pracovať na všetkých stavbách, okolo ktorých prechádza. Oproti tomu napr. byť lekárom je povolanie. Keď je lekár na dovolenke a v jeho blízkosti niekto potrebuje lekársku pomoc, je povinný mu pomôcť. Jednoducho odchodom z ambulancie jeho povolanie nekončí.

A tak nejako vnímam, že by som sa mala naučiť  ľudí okolo seba počúvať ako kouč – všetkými zmyslami a s plným sústredením sa (nie len klienta objednaného na koučovací rozhovor, ale aj manžela, moje dospievajúce dieťa, susedu…). A takéto „nové“ počúvanie môže bežný rozhovor preniesť do úplne inej úrovne. Pekná predstava. Zaväzujúca. Zaväzujúca k nekončiacej práci na sebe a vzdelávaniu sa až do smrti. Až nedávno som si plne uvedomila skutočnosť, že úspešným ukončením školy koučingu som sa vlastne postavila len na štartovaciu čiaru na ceste, ako sa stať dobrým koučom – koučom z povolania. A teraz myslím na oba významy slova povolanie. Jeden som už spomínala a ten druhý – verím, že si ma On na túto cestu povolal a ja chcem to Jeho povolanie splniť čo najlepšie. U mňa teda spomínaná veta „Človek sa učí celý život“ bude platiť stopercentne a ešte sa pri tom učení poriadne „narobím“. Ale dúfam, že to s Božou pomocou zvládnem a budem vedieť pomôcť sama sebe i ľuďom, ktorých mi On pošle do cesty.