Zažil som to prednedávnom. Vysvetľoval som niečo z koučingu a po prvom náčrte problematiky som začul kategorické „nesúhlasím“. Bol to zvláštny pocit. A nebol príjemný. Chcel som ešte všeličo dodať, vysvetliť, prípadne odpovedať na otázky, ale to kategorické „nesúhlasím“ akoby zmrazilo všetku iniciatívu a chuť pokračovať. Zostal som v pomykove. Uvedomil som si, že aj sám zareagujem niekedy podobne. Prečo ma tá osoba nepočúva? O čo jej ide? Rozumela správne, čo som chcel povedať? Odpovede som sa nedozvedel. Jasné bolo iba to, že medzi nami vyrástla takmer hmatateľná bariéra. Niečo podobné, samozrejme v oveľa jemnejšej forme, sa môže udiať aj v koučovacom rozhovore (neverbálny signál kouča, či príliš naliehavá alebo príliš rýchlo položená otázka).
Františkán Richard Rohr zdôrazňuje, že je to naše nastavenie s akým počúvame, ktoré často zatláča ľudí do polarizovaných pozícií. V zážitku, ktorý som opísal, som sa ocitol v polarizovanej pozícii a mohol som sa rozhodnúť pre ústup alebo boj. Nechcel som ani jedno, chcel som konštruktívnu diskusiu, v ktorej by sme sa obaja boli niečo naučili. Možno ja o sebe a o tom, kde sa mýlim, alebo druhá osoba by zistila, že celkom na prvý krát nepochopila. Lenže otvorenosť už bola narušená a zvýšila sa ostražitosť. Na škodu pre obidvoch. Ako často sa to deje v našich životoch!
Ako kouči musíme prevziať zodpovednosť za to, aby takáto bariéra medzi koučom a jeho klientom nevyrástla. Aby sme neboli zdrojom polarizácie. Naopak, potrebujeme bariéry odstraňovať a to aj také, ktoré si kouč aj koučovaný prirodzene prinesú do rozhovoru, keď ideme do niečoho neznámeho. Michael Marx koučom pripomína, že dôvera, ktorú on pokladá za kľúč k skutočne hlbokému premieňajúcemu koučovaciemu vzťahu, vzniká niekedy až dva roky. To, ako počúvame a na počuté reagujeme, patrí medzi stavebné kamene takejto dôvery.
Počúvanie bez náznaku hodnotenia znamená, že sme sa dokázali oslobodiť od nadvlády nášho ega. Richard Rohr nazýva takéto počúvanie súcitným počúvaním. Ale čo s tým, čo sa deje v našom vnútri, najmä vtedy, keď koučovaný smeruje niekam, s čím nedokážeme súhlasiť? Alebo nás prekvapuje a nerozumieme tomu? Áno, učíme sa citlivo požiadať o bližšie vyjasnenie, sme zvedaví, trpezlivo zostávame v tichu, ale musíme skrotiť aj naše ego, pretože jemu, ako zdôrazňuje Richard Rohr, sa takáto pozícia súcitného počúvania nepáči.
Dobré počúvanie v koučovacom rozhovore začína pred rozhovorom nastavením mysle na súcit a pokoru. Čím častejšie to budeme robiť, tým skôr sa súcitné počúvanie stane našim štýlom počúvania nielen v koučovacích situáciách. Iba tak budeme vedieť zaobchádzať s druhou osobou s rešpektom a dôstojnosťou, ktorú si zaslúži ako Božie dieťa.
Súcit a pokora vyžaduje, aby sme sa vzdali kontroly, čomu sa naše ego tvrdošijne bráni. Pokora nám umožňuje konať bez predstierania, že sme niečo viac alebo menej, ako sme. Súcit nám umožňuje vystúpiť zo seba a byť s druhými v spojení, rozumieť ich emóciám, byť pri nich v ich zápase, naozaj ich počuť. Ak nedokážeme počúvať iných, hovorí Rohr, nie sme schopní počuť ani Boha. Učíme sa vzdávať sa seba a dávať v rozhovore priestor Duchu Svätému, pretože veríme, že On vie najlepšie, čo je v danom okamihu potrebné, tak pre mňa ako kouča aj pre koučovaného. V koučovacom rozhovore to dokážeme v iba do takej miery, v akej to dokážeme v akejkoľvek inej životnej situácii.
Spracované podľa: Richard Rohr’s Daily Meditations Week Thirty: Holy Listening/Compassionate Listening, 25. 7. 2022
Foto: Nathan Anderson on Unsplash