P. Karol Miroslav Švarc, OFM
Sokrates prirovnal svoju filozofiu k maieutike, čiže k umeniu pôrodnej babice, ktorou bola jeho matka. Touto svojou metódou sa snažil viesť dialóg a privádzať k „zrodeniu“ pravdy pomocou vhodne kladených otázok. Všetci máme skúsenosť, že v dobre formulovanej otázke je ukrytá polovica správnej odpovede. Bol to však tento slávny grécky mysliteľ, ktorý si ako prvý naplno uvedomil, že pravdu hľadáme a nachádzame v dialógu. Áno, v dialógu, pretože ľudské myslenie je príliš energeticky šetrné na to, aby sa zaoberalo otáznikmi, ktoré človeka prekračujú či vyrušujú zo zabehaných mentálnych schém. A po ďalšie, pretože osamelý jedinec bez spätnej reflexie môže ľahko uviaznuť v omyle.
Dialóg sa preto vedie vo dvojici. Židovský filozof Martin Buber by povedal, že len vo vzťahu Ja a Ty sa stávame skutočne ľuďmi. Sokrates by sa asi potešil dnes populárnemu koučingu, ktorým zvykneme označovať umenie transformujúceho rozhovoru. O akú transformáciu ide? Je to predovšetkým vnútorná zmena seba samého. Veď aj údajný nápis na chráme v delfskej veštiarni znel: „Poznaj seba samého.“ Toto poznanie je výstupom k pravde. K pravde o nás samých nielen v našom vnútornom svete, ale aj v tom vonkajšom.
Postúpiť o úroveň vyššie a síce k pravde o nás vo vzťahu k Bohu nás pozýva kresťanský koučing. Škoda, že sa Pilát miesto otázky „Čo je pravda?“ (Jn 18,38) nepýtal na osobu. Nie však otázkou „Kto má pravdu?“, ale „Kto je pravda?“ Pre nás kresťanov je touto pravdou Ježiš Kristus, Boží Syn. On ako jediný v dejinách ľudstva o sebe vyhlásil, že je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Bol to on, ktorý nás ubezpečil, že ak ostaneme v jeho slove, spoznáme pravdu, ktorá nás vyslobodí (porov. Jn 8,31-32). Táto interakcia s Pravdou ako osobou prebieha formou stretnutia a rozhovoru. Boh vo svojej túžbe po stretnutí ide až tak ďaleko, že sa napokon sám stáva človekom. Prijatím ľudského tela dostáva naše oči, uši, ústa a srdce, aby nás mohol lepšie počúvať a „koučovať“, keď mu budeme rozprávať svoje vlastné životné príbehy. Vianočné posolstvo pápeža Františka Urbi et Orbi z roku 2021 potvrdilo túto nádhernú myšlienku teológie vtelenia: „Slovo sa stalo telom, aby s nami viedlo dialóg. Boh nechce viesť monológ, ale dialóg. […] Keď Boh prišiel na svet v osobe vteleného Slova, ukázal nám cestu stretnutia a dialógu.“ Nakoľko sa necháme osloviť Ježišom, vteleným „koučom“? Kedy najbližšie použijeme jeho metódu „koučovacieho“ apoštolátu?
Biblické texty máme zapísané tak, aby pri ich čítaní umožňovali stretnutie s Bohom. Dávajú odpovede na otázky čitateľov, keď sa snažia stotožniť s ich hlavnými hrdinami. Pre ich správne chápanie je treba vedieť klásť dobré otázky. Ako biblistu ma tak zaujala otázka, či má Sväté písmo charakter koučingu. Cítime, že áno, veď Boh práve po tragickom páde človeka do hriechu adresuje Adamovi ako skúsený „kouč“ otvorenú, krátku a silnú otázku zároveň: „Kde si?“ (Gn 3,9). Premieňajúce stretnutia a rozhovory na stránkach Biblie dokumentujú ďalšie postavy ako poslušný kočovník Abrahám (Gn 15,2), zakomplexovaný líder Mojžiš (Ex 3,11), sebavedomý vladár Dávid (2 Sam 12,9), ohnivý spíker Izaiáš (Iz 6,8), prekvapená Panna Nazaretská (Lk 1,34), nočný hierarcha Nikodém (Jn 3,4), smädná Samaritánka (Jn 4,11), ambiciózny mladík-hľadač (Mk 10,17), slepý vizionár Bartimej (Mk 10,51), vystatovačný pápež Peter (Jn 21,15) či frustrovaní emauzskí utečenci (Lk 24,17). Uvedené postavy buď oslovili Pána alebo sa ním sami nechali vtiahnuť do spásonosnej komunikácie. Tieto príklady „biblického“ koučingu dokazujú, ako je stretnutie s oslobodzujúcou pravdou energizujúce, motivačné a terapeutické. Biblia obsahuje príbehy na všetky životné situácie. Ktorým biblickým príbehom by sme najlepšie vystihli to, čo práve žijeme?
Na kurze kresťanského koučingu sme štyri mesiace rozmotávali klbká duší našich vzácnych kolegov. Skúšali sme kľúče od pokladnice ľudských snov, túžob, vízií a potrieb. Bolo úžasné učiť sa sprevádzať bratov a sestry na ceste hľadania pravdy a dvíhať ich po vertikále smerom k nebu, rešpektovať posvätnú zónu hodnôt a stávať sa svedkami zmeny, znovuzrodenia, ba priam revolúcie. Táto formácia vo vnímavom spoločenstve znamenala namáhavú prácu na sebe samom. Naučila nás pokore, úcte a vďačnosti. Naučila nás spoznávať seba a počúvať druhých. Nie aby sme boli iní či lepší, ale aby sme boli Boží.