O predsudkoch v koučovaní a na Záhorí zvlášť

Autor: Dana Cintulová

Priatelia, tento príspevok nemá za cieľ vystrašiť ani demotivovať. Ale tak ako ja, určite i vy ste sa už stretli s nejakou formou predsudkov alebo stereotypov, ktoré ľudia o koučingu majú a myslím si, že by nám všetkým pomohlo, keby sme o nich rozprávali a pomáhali si v tom, ako sa s nimi vysporiadať, prípadne i zvládať niektoré námietky na adresu koučingu i nás ako koučov.

Tak ja napríklad som prišla tu na Záhorí do kontaktu s takýmito reakciami:

  • Koučing ? To je také to okecávaní kolem dokola, kerým sa živjá tý, co nic inší nevjedzá len mlet s hubú.

(Koučing? To je prázdne rozprávanie, ktorým sa živia iba tí, ktorí nič iné nevedia)

Toto, prosím, sa mi ušlo priamo v rodine, od mojej krstnej mamy. Keď videla ako mi údiv vytiahol obočie na samý vrch hlavy, tak sa snažila ma upokojiť, že to tak nemyslela. Že vlastne chcela povedať, že to je povolanie pre ľudí, ktorí sú komunikačne zdatní. Neštudovala politiku, ale takto hneď vykúzlila korektnú diplomatickú vetu.

Tak som jej začala hovoriť o koučingu. Čím je užitočný. Že to „okecávaní kolem dokola“ má svoj význam a cieľ. Niečomu uznanlivo prikývla a predsa neveriac pokrútila hlavou, že „a toto pomáha?“ Tu už stačilo len povedať, že ÁNO a uviesť jeden až sto PRÍKLADOV. Ja som mala poruke len dva, ale snáď som nemala vlčiu hmlu, keď sa mi zazdalo, že je ochotná tomu uveriť.

  • Jáj, koučing? To my nepotrebujeme, my si víme ze šeckým poradzit samy, to je pro neschopných.

(Aha koučing? To nie je nič pre nás, my si riešime svoje veci sami, to je len pre neschopných.)

Výskyt tohto predsudku je hustejší na meter štvorcový na dedinách a vo vašom najbližšom okolí. Čím anonymnejšie prostredie, tým menej sa tento typ predsudku vyskytuje.

Nie som diplomovaný psychológ, ale myslím, že ľudia si skôr priznajú, že potrebujú podporu pred cudzím ako pred susedou z ulice. Tu na Záhorí je to silný fenomén, lebo my Záhoráci jednoducho problémy nemáme. A náhodou ak by sme ich mali, tak v žiadnom prípade to niekomu nezavesíme na nos. Ešte by si mohol myslieť, že si nedokážeme poradiť sami a to je pre nás obrovské zlyhanie, ktoré nesmie uzrieť svetlo sveta. Ak predsa len nejakým nedopatrením problém máme, tak určite zaň nemôžeme my osobne. Prišiel zvonku. A my si s ním poradíme sami, lebo nie sme z tých, čo potrebujú návod aj na zaviazanie šnúrok na topánkach. Nám nikto radiť nebude, lebo my nie sme slabí a blbí.

Môj leták s ponukou kresťanského koučingu visí v bazilike. Veľmi by ma prekvapilo, keby sa mi ozval niekto, koho poznám osobne bližšie. Spolužiačka zo základnej školy, kolegyňa alebo suseda ob tri domy. Skôr mi zavolá pútnik z Moravy, čo sa tu pristavil. Moju mamu ktosi zastavil v potravinách a pýtal sa jej:  “To tá tvoja Danka čo robí? Jaký koučing?”

Chudák nemohol vedieť , že moja mama je môj najväčší kritik a sama ani po mojej úmornej snahe vysvetliť jej, čo je koučing, nechápe jeho význam a prínos a žije v strachu, že kresťanský kouči sú nejaká sekta, s ktorou jedného dňa utečiem a im nechám tri deti, muža, psa a hypotéku.

Čiže z jej strany propagácia mojej služby neprichádza do úvahy. Som šťastná, že tieto otázky zvedavých spoluobčanov odbije len odpoveďou: „Ja ani neviem, opýtajte sa jej.“

Ale málokto sa opýta, lebo by som si mohla myslieť, že by to potreboval. Toto asi máme ešte zo základnej školy, keď nás učili, že slabých zožerú silní. A my sa zožrať nedáme.

Síce už sme zdochliny a smrad rozkladu sa šíri a supy krúžia… ,ale my sa tvárime ako statné arabské žrebce, len len vyraziť na dostihovú dráhu.

Veľmi rozumiem týmto ľuďom, lebo len dnes sa vyzliekam z tejto košele i ja.

Ja. Ja. Ja to zvládnem. A keď to zvládnem, tak JA som do dokázala. Ach Bože, odpusť. Koľko krát som Ti poďakovala, že si pri mne stál? Že to Ty si mi doprial zažiť víťazstvo.

Čo všetko sa muselo stať, aby som uznala svoju slabosť? Aby som prijala, že bez Teba by som si naozaj ani tie šnúrky na topánkach nezaviazala.

Veľmi sa mi páči prístup, ktorý som niekde čítala. Hovorí o tom, že koučing nie je určený len pre slabých, ale i pre tých, ktorí si uvedomujú, že s jeho pomocou môžu napredovať efektívnejšie, rýchlejšie. Že vďaka nemu zažijú posun skôr a citeľne. Čiže môj argument na tento stereotyp, že koučing je pre slabých spočíva práve v tomto. Nie pre slabých, ale pre uvedomelých a pre tých, ktorý chcú ísť hlbšie a dopredu a po správnej ceste.

  • Koučing? Ty sceš nekomu neco radzit? Jakým právem? Cos ty dokázaua?

(Koučing? Ty chceš niekomu rozdávať rady? Čo ťa k tomu oprávňuje? Čo si ty také veľké dokázala?)

Tak toto je silná káva. Od môjho brata. Nepovedal mi to takto natvrdo. On ma má veľmi rád. Je veľmi šikovný, veľa číta a rád sa inšpiruje osobnosťami, ktoré niečo významné dosiahli. Keď sa venoval počítačom, tak študoval Billa Gatesa a Steava Jobsa, keď sa venoval inej profesii, tak zase inej osobnosti, ktorá v tej profesii dosiahla TOP. To sú ľudia, ktorý môžu radiť. Iba oni. Tí, ktorým to vychádza, ktorí našli recept. Ja mám recept na čo? Maximálne na bábovku, aj tú mám od babky.

Takže, v prvom rade som ošetrovala, že koučing NERADÍ.

No tak to už je potom načo dobré? Ani NERADÍ? A niekto za to má zaplatiť?

Tu sa mi osvedčilo, keď som povedala, že koučing je transformačný rozhovor. Že využíva rôzne techniky, má danú štruktúru, definovanú dohodu. Tento typ človeka, ktorý uznáva len odbornosť, dobre reaguje na to, keď počuje odborné zdôvodnenie. Dajte mu mená. John Whitmore, Marilyn Atkinson, Marshall Goldsmith.

Dajte mu cudzie slová – GROW, kontrakt…

Potom ICF, certifikáty. Medzinárodná organizácia. Pozor, ak má niečo medzinárodnú organizáciu, tak niečo na tom bude.

Pri tomto type predsudku pomáha všetko, čo dokáže, že je to naozaj odbor akceptovaný lídrami.

Tak, toto sú tri základné anti-postoje, s ktorými som sa stretla. Samozrejme, nie vždy je čas a priestor toto všetko vysvetlovať dotyčnej osobe.

Áno, vždy sa nájde niekto, kto povie: „Kto? Dana Cintulová? Dcéra Feru Drinku, živnostníka a Viery Drinkovej, laborantky? Vnučka Pištu Lebedu, traktoristu? Tá co sedzí roky v banke? Co ví ona o živote? Ona chce nekoho koučovat? …ale dajte pokoj!”

Ale mne pomohlo, ak som to mala ošetrené ja V SEBE. Tým som si upevnila svoj postoj. Mať svoje presvedčenie je veľmi dôležité, pretože je cítiť na sto honov. A neistotu na dvesto. Moment, keď si druhá strana všimne, že sa jej podarilo vás zneistiť, je momentom kedy vás usvedčí z toho, že ten koučing je nejaké šarlatánstvo a vy ste šarlatán a s tou vešticou, čo v obchoďáku za 5 evri pričaruje svetlé zajtrajšky, si môžete ruku podať.

Takže nedajme šancu tomu, aby predsudky a stereotypy zabili dobrú vec, akou koučing je, a pomáhajme si byť pripravení, aby sme vedeli správne reagovať. Teda reagovať tak, aby to bolo pravdivé a pre našu službu iným osožné.